Stefan Grabinski

Z čiernobielych fotografíí na vás pozerá typické 19. storočie – krátke vlasy sčesané dozadu, úzke fúziky, rezervovanosť vo výraze a farbách, z toho prameniace šero, smútok:
Stefan Grabiński (1887 – 1936) je podnes najznámejším poľským autorom hororovej fantastiky, respektíve weird fiction, ako znie anglosaský termín pre tento žáner. I keď Grabińského – najmä mimo jeho domoviny – s obdivom prezývajú „poľský Poe“a „poľský Lovecraft“. Vypovedá to skôr o žánrovom zaradení jeho diela, pretože jeho tvorba na poli weird fiction je značne originálna. Bol majstrom poviedky (práve túto časť jeho tvorby vysoko oceňoval Stanisław Lem), zovretej kratšej prózy s pozvoľna hustnúcou temnou atmosférou, s gradovaním tajuplných úkazov a vyhrotenou pointou.
Zároveň však napísal štyri vynikajúce romány: Salamander (1924), Tieň Bafometa (1926), Kláštor a more (1928) a Ostrov Itongo (1936). Ani v nich neopustil svoj milovaný žáner – strašidelnú fantastiku či, ako ju sám nazýval, „psychofantáziu“. Literárnej slávy v Poľsku i za hranicami sa tento modernistický spisovateľ dočkal až po smrti – veď predsa bol, ako ho nazval spisovateľ Karol Irzykowski, „špecialistom na záhrobie“. Jeho diela preložili do mnohých cudzích jazykov a štyri z jeho príbehov sa dočkali filmového spracovania.
Literárne sa Grabińského tvorba napája z tradícií modernistickej psychologickej prózy. Autor bol fascinovaný fenoménmi psychopatológie, parapsychológiou i vtedajším revivalom okultných náuk, no predovšetkým vychádzal z tradície hororu a fantastiky 19. a začiatku 20. storočia.
V Grabińského poviedkach sa obvykle začnú hlavnému hrdinovi zjavovať tajuplné nevysvetliteľné úkazy, ktoré vo finále vedú k jeho záhube – či už fyzickej alebo k psychickej deštrukcii a šialenstvu. Často nie je úplne jasné, či sú tieto záhadné javy len halucináciou, alebo ide skutočne o niečo paranormálne. Ukazuje, že hrôza číha na človeka nielen v hlbinách jeho vlastnej duše, ale prichádza aj zvonka, spoza nášho sveta.
Grabiński bol po polstoročí objavený nielen v Poľsku, ale aj vo svete.

Na mojE-knihy vyberáme Šialenú záhradu (2016):
Trinásť mysterióznych hororových poviedok svedčí o vrcholovej kvalite tohto žánru v Poľsku za posledné dve storočia. Grabinského hrdinovia sú až zarážajúco civilní.
Veľkú časť z výberu predstavujú poviedky zo železničiarskeho prostredia – vec celkom nevídaná v žánri, ktorý v dobe vzniku týchto poviedok, na prelome 19. a 20. storočia, ešte stále pracoval s romantizujúcimi kulisami hradných ruín, lesných križovatiek a opustených horární. Grabinského postavy netrpia žiadnou psychickou úchylkou, ktorú tak rád používal vo svojich príbehoch Howard Phillips Lovecraft alebo Edgar Alan Poe. Sú to takí proletári neobyčajných príbehov. Ľudia, ktorým by sa podľa klasického kánonu fantastiky nemalo nič mimoriadne prihodiť. Tento, takpovediac demokratický, až ľudový rozmer Grabinského poviedok ho celkom výrazne odlišuje aj od poľských spolutvorcov. Spolu s Walesanom Arthurom Machenom patrí k tým spisovateľom záhadnej – dnes už hororovej – literatúry, ktorí z nej urobili záležitosť po strachu dychtiacich más.
Existenciálny rozmer hrôzy je u Grabinského znásobený práve tým, že styk so záhrobím, prízrakmi, alebo veľmi modernými formami šialenstva už nie je výsadou iba autorov mimo neho.
Proletári hrôzy.