Rutger Bregman

Rutger Bregman (26. apríla 1988, Westerschouwen, Holandsko), je mladý holandský populárny historik a autor. Vydal štyri knihy o histórii, filozofii a ekonómii vrátane Utópie pre realistov, ktorá bola preložená do tridsiatich dvoch jazykov. Jeho práca bola uvedená v The Washington Post, The Guardian a BBC.

Utópia pre realistov: Ako môžeme vybudovať ideálny svet (2014). Zamyslime sa trošku s Rutgerom: Univerzálny základný príjem. Pätnásťhodinový pracovný týždeň. Otvorené hranice. Neznie to až príliš dobre na to, aby to bola pravda?

Celý deň trávime v práci, ktorú často neznášame, potom ideme nakúpiť veci, ktoré nepotrebujeme. Takto to nemusí byť – a na niektorých miestach ani nie je. Keď mal Rutger Bregman v roku 2014 príspevok o univerzálnom základnom príjme na konferencii TED, zdalo sa, že je príliš radikálny. Stačilo však, aby tento príspevok dosiahol štvrť milióna pozretí, a vedúci svetoví ekonómovia a vládni predstavitelia po celom svete začali o tejto téme seriózne uvažovať. Toto je len jedna z utopických myšlienok, ktoré môžeme, ako ukazuje Bregman, realizovať už dnes.

Uvažujme ďalej: Každý významný míľnik civilizácie – od ukončenia otroctva až k počiatkom demokracie – sa považoval za utopickú fantáziu. Bregmanova kniha znepokojuje a zároveň inšpiruje, že nové utopické myšlienky, ako skoncovanie s chudobou a zavedenie pätnásťhodinového pracovného týždňa, sa môžu uskutočniť ešte počas nášho života. Ak budeme nerealistickí a nerozumní, naozaj môžeme premeniť nemožné na nevyhnutné – to je jediný spôsob, ako budovať ideálny svet.

Utópia pre realistov je jednou zo vzácnych kníh, ktoré vás prekvapia a spochybnia vaše presvedčenia o tom, čo je nemožné. Bregman vás vezme na zaujímavý výlet do dejín, v ktorom opúšťa tradičné delenie na pravicu a ľavicu, a hlása myšlienky, na ktoré nadišiel ten správny čas.

A ktorá krajina je podľa neho najutopistickejšia? Škandinávske krajiny: Štát je v nich pomerne silný, no na strane druhej sú tamojší obyvatelia silno individualistickí. Majú napríklad obrovskú slobodu v tom, ako chcú prežiť svoj život. Paradoxne, tieto dve veci sa veľakrát vnímajú ako nezlučiteľné – silný štát a zároveň individualizmus –, ale v skutočnosti to ide krásne dohromady. Ak zabezpečíte ľuďom ich potreby, znamená to pre nich obrovskú zmenu v živote.

Jeho iný bestseller Ľudskosť: Optimistická história človeka (2019) kladie zaujímavé otázky:

V čom sa mýlia apokalyptické filmy, keď zobrazujú prírodné pohromy alebo vojnu?
Ako sa v skutočnosti správajú ľudia pri bombardovaní?
Čo naozaj zažili deti, ktoré stroskotali na pustom ostrove, a prečo to bolo také odlišné od knižného príbehu Pán múch?

Ako došlo k zásadným pozitívnym prerodom spoločností, napríklad k ukončeniu apartheidu? Ak existuje presvedčenie, ktoré spája ľavičiarov a pravičiarov, psychológov a filozofov či starovekých a moderných mysliteľov, tak je to tichý predpoklad, že ľudia sú zlí. Je to presvedčenie, ktoré inšpiruje novinové titulky a usmerňuje zákony, ktoré utvárajú naše životy. Toto presvedčenie je hlboko zakorenené v západnom myslení od Machiavelliho po Hobbesa, od Freuda po Pinkera. Ľudia sú vraj vo svojej prirodzenosti sebeckí a poháňa ich v prvom rade vlastný záujem.

Autor však ponúka nový pohľad na uplynulých 200 000 rokov ľudských dejín a snaží sa dokázať, že sme od prírody prívetiví, že sme zameraní viac na spoluprácu ako na konkurenciu, a že sme náchylní si navzájom skôr dôverovať než neveriť. Keď si o ľuďoch myslíme to najhoršie, to najhoršie sa v našej politike a ekonomike napokon aj prejaví. Ak však uveríme, že v ľuďoch sú prívetivosť a altruizmus hlboko zakorenené, položíme tým základy pre ozajstné zmeny v spoločnosti.

Sme dokonca prvým druhom, ktorý vyletel zo Zeme a pristál nohami na Mesiaci. Ale prečo práve my? Prečo nebol banán prvým astronautom? Môže to znieť ako hlúpa otázka, geneticky sme však na 60 percent identickí s banánmi.