Lucia Sasková

Lucia Sasková sa narodila v Žiline (1985) a ako sama vraví, toto mesto zbožňuje a rada sa tam vracia napriek tomu, že žije od detstva v Nitre. Dedko jej vždy čítal knižku Pehavý noštek. Dookola. Jej prvá obľúbená knižka, ktorú sama prečítala, bola však Pipi Dlhá Pančucha.

Jej kreativita sa prejavovala už odmalička – recitovanie, školské muzikály, vymýšľanie programov na besiedkach, básničky na rôzne podujatia. Na základnej škole vznikol dokonca pre jej najbližšie priateľky prvý krátky román. Slohové práce písala pre seba aj pre polovicu triedy, neskôr prišla punkrocková kapela, spev, gitara a texty v nej. Vraví však, že je veľmi rada, že mladosť prežila v dobe bez Facebooku a mobilných telefónov s fotoaparátmi a videami. „Nikdy som nevedela spievať. Vlastne ani hrať. Ale to bolo v poriadku, v našej hudbe to bolo priam povinné,“ smeje sa dnes Lucia.

Neskôr mala absolútne „hluché“ obdobie, počas ktorého bolo načase dospieť. Písať začala spontánne, sama nevie prečo, ale keďže neverí na náhody, o pár rokov neskôr jej to už bolo jasné – malo to tak byť. Jej romány sa tešia obľube práve vďaka priamosti, ktorú nedáva len na papier, ale žije ju aj v živote. Debutový román Neznámych nemiluj vyšiel v roku 2012 a po opatrnom otvorení dverí v tabuizovanej téme znásilnenia už písať neprestala. A jej fanúšikovská základňa sa tomu teší. Luciina prvá kniha ležala len tak, kompletne napísaná v “šuplíku” asi dva roky, až ju jedného dňa skúsila poslať do vydavateľstva. Ani vo sne by jej nenapadlo, že bude v písaní úspešne pokračovať. Prvá vydaná kniha bola splnený sen, ďalšie zase sny, ktoré sa neodvážila ani snívať.

Píše, pretože ju to napĺňa. Dá sa povedať, že je to jej obľúbený spôsob komunikácie. Píše vždy, keď má jednoducho niečo na srdci. Rada prepadá iným svetom nielen v čítaní, ale aj v písaní. Má rada večery strávené pri šálke čaju a rukopise, ktorý jej vzniká pod rukami. Je pre ňu relaxom, terapiou a balzamom na dušu.

Moja tvorba je priama, bez prikrášlenia a servítky, reálna, taká, ktorá sa nie každému môže páčiť. Niekedy neuveriteľná. Nikdy tak úplne presne neviem, o čom ďalší príbeh bude. Keď ma zaujme nejaká situácia, alebo téma, automaticky mi hlavou víria myšlienky, ktoré vytvárajú postavy a príbeh. Mám chuť sa pýtať, dozvedieť sa viac, zvedavosť ma ženie vpred a napokon o tom “nepokecám” s najlepšou kamarátkou na káve, ale dám to na papier. Spravím si osnovu, ktorej sa nakoniec vôbec nedržím, vymyslím konce, ktoré aj tak zmením, a plánujem vývoj postáv, ktorý ide aj tak úplne iným smerom. Je to taká interaktívna spoločenská hra pre jedného. A veľmi ma baví.

Miluje zvieratá, útulok pre opustených psov a dobrovoľnícku činnosť v ňom, čas strávený so svojimi vlastnými psami, prírodu, ticho, samotu. Luciiným mottom je myšlienka: “Správajme sa k ostatným tak, ako chceme, aby sa ostatní správali k nám.”

Ponúkame bohatú paletu jej ženských románov so zložitými, znepokojujúcimi a kontroverznými témami. Ženské hrdinky bojujú so životom a samými sebou – s nájdením lásky, sebaúctou, túžbou po prijatí, začlenením do spoločnosti… a zo všetkého najviac chcú život “normálny”.

Milé ženy, žiada sa vám uniknúť z reality a zmeniť si aspoň na chvíľu identitu? Tak to ste tu správne!