Katarzyna Boni

Katarzyna Boni (1982) je mladá sympatická blondínka je poľská reportérka a spisovateľka, absolventka kulturológie na Varšavskej univerzite a Inšitútu reportáže vo Varšave. Čo prežije, to napíše, čo napíše, to prežije. Fascinujúci a odvážny život.

Špecializuje sa na Áziu –  žila a pracovala v Indii, Japonsku, Číne, Kambodži, Thajsku, Indonézii a na Filipínach. Píše o cestovaní, o ľuďoch, ktorých na svojich cestách stretne, netypických chutiach, vôňach a inšpiratívnych miestnych tradíciách. Svoje texty publikuje v mesačníku Kontinenty a v denníku Gazeta Wyborcza, v National Geographic a Vogue. Úspešná bola už jej prvá reportážna kniha Ganbare! Workshopy smrti (2017), kde sleduje, ako sa ľudia vyrovnávajú s traumami po živelnej katastrofe a smrti blízkych. Postúpila s ňou do finále prestížnej poľskej literárnej ceny Nike. Katarzyna Boni sa ako novinárka venuje aj klimatickej kríze a jej dôsledkom, v roku 2020 byla nominovaná na ceny European Press Prize a Grand Press. Spolu s W. Tochmanom napísala knihu Kontajner (2014) o utečencoch v Jordánsku. V roce 2020 vydala knihu Auroville. Mesto zo snov o indickom utopickom meste.

Zastavme sa pri tomto zaujímavom reportážnom bestselleri. Predstavte si svet bez majetku, peňazí, náboženstva a politiky, a dokonca aj bez daní či súdov a bez priezviska! Všetko je v komunite spoločné, majetok, schopnosti aj spory. Moderná utópia, ktorej pred päťdesiatimi rokmi mnohí verili. Mesto, ktoré nepatrí nikomu a zároveň patrí všetkým. Tak vzniklo Auroville, na vyprahnutom kúsku zeme v Indii, kde stál jeden jediný strom a všade naokolo bola púšť. Poľská reportérka pátra, ako tento experiment obstál po súčasnosť. Ideály 60. rokov odvial vietor ako pieseň Boba Dylana, ale mesto pretrvalo. Založené v roku 1968 Matkou, ktorá o ňom povedala: „Auroville bude miestom nekonečného vzdelania, neustálého pokroku a nikdy nekončiacej mladosti.“ Prví osadníci prišli na neúrodnú pôdu a mesto stavali z ničoho. Vlastnými rukami a dohromady. Projektované je pre päťdesiat tisíc ľudí, žije ich v ňom pár tisíc. Prišli umelci, finančníci, architekti. I keď bol pozvaný každý, nebolo to miesto pre lenivcov a zúfalcov. Každý sa mal cítiť slobodne a venovať sa tomu, čo si sám vybral.

V uliciach mesta nejazdia autá, všetko je udržateľné a spravodlivé. Vysadili tu milióny stromov, vytvorili vyše 50 výrobných podnikov. Nikomu nechýba jedlo ani strecha nad hlavou. Deti nemusia chodiť do klasickej školy s lavicami a učiteľmi a prijímať svoju spoločenskú rolu danú postavením rodiny. Napokon odchádzajú študovať a liečiť sa na Západ. Peniaze v meste tiež neexistujú. Až na to, že bez peňazí by neexistovalo mesto.

Od založenia ho podporuje UNESCO aj indická vláda a súkromní darcovia po celom svete. Takže, ako je to s tou sebestačnosťou ideálneho mesta? Skutočne sú si v ňom všetci rovní? Alebo tá rovnosť platí len v jeho hraniciach, ale chudobných obyvateľov okolitých dedín, ktorí zaisťujú množstvo služieb, už sa netýka? Do Auroville prichádzajú ročne tisíce turistov, aby našli sami seba. Niektorí zostávajú ako dobrovoľníci, ako reportérka Boni. A čo našla ona? Kladie zásadné otázky: Môže sa človek naozaj oslobodiť od svojho ega? A môže to dosiahnuť tým, že opustí svoje korene, stabilnú prácu, rodinu? Môžu tisícky ľudí žiť pokope bez toho, aby medzi nimi nevznikali mocenské či kompetenčné spory? Prečo dnes v meste bez peňazí treba za kávu zaplatiť? Môže aj ideálne mesto naraziť na rasizmus, zlobu a chamtivosť? Potrebuje svet miesto ako Auroville? Kde je naše lepšie ja? 

Otázky, ktoré nestratili nič na svojej sile, aj keď mesto zostáva utópiou…