Jonáš Záborský

Národný hriešnik a majster spoločenskej satiry: Jonáš Záborský. Podľa časti slovenskej literárnej vedy predstaviteľ racionalizmu osvietenského typu a klasicistickej estetiky, podľa iných romantický ironik.
Jonáš Záborský zo Záboria (3. február 1812, Záborie – 23. január 1876, Župčany) bol slovenský “všetkýmmožným”: básnikom, prozaikom, dramatikom, historikom, novinárom, evanjelickým a neskôr rímskokatolíckym kňazom a teológom.
Mal množstvo pseudonymov, pozrime aspoň na niektoré: Vojan Josifovič; Filip z Konôp; Parabola; Drotár Fedor; Dr. Fedor, odpovedný redaktor; Páter Chrysolog; Brindza Jánoš; Jano Metla, hrebeňanský majster; Dixi. Grafonymy: Zz., Z.z., zz., z+, r+, xz a iné.
Narodil sa v zemianskej rodine. Vyštudoval evanjelickú teológiu a odišiel študovať do Halle. Po príchode z cudziny v roku 1840 sa stal farárom v Rankovciach. Rôzne nepriaznivé okolnosti ho v roku 1842 priviedli k prestupu na katolícku vieru. Bol zástancom češtiny a odporcom jednosmernej orientácie slovenskej politickej reprezentácie na Viedeň. Krátko pôsobil ako profesor na právnickej akadémii v Košiciach a v roku 1850 sa stal redaktorom provládnych Slovenských novín, odkiaľ odišiel kvôli problémom s cenzúrou. V roku 1853 sa stal farárom v Župčanoch, kde pôsobil až do smrti.
Záborského literárne prvotiny boli české klasicizujúce básne, predovšetkým ódy a bájky. Postupne medzi Záborským a zvyškom romantickej generácie (levočskou a bratislavskou romantickou školou) silneli diferencie prameniace už z názorových nezhôd so Štúrom v Halle. Rozdiely nespočívali len vo filozofických či estetických preferenciách (Záborský odmietal Heglovu filozofiu, propagovanú slovenskou romantickou generáciou, ako aj presadzovanie folklóru ako estetického vzoru pre umeleckú tvorbu), ale aj v praktických otázkach ideológie (proti Štúrovej orientácii na ľud Záborský pociťoval naliehavejšie potrebu získať pre národnú vec najskôr vyššie spoločenské vrstvy).
Zaujímavá postavička našich literárnych dejín.

Portál mojE-knihy má pre vás množstvo klasických diel či drobností, vyberme ich zopár možno menej známych:
Chruňo a Mandragora (2015) rozpráva o fiktívnej láske, keď dedinský “mamľas” prechovával horiace city ku panej, ktorá bola preňho nedostižná. Nuž, miloval len zďaleka a jeho vyvolená nič netušila. Častý jav vtedajšej doby zachytený aj s politickou satirou.
“Prudká až do zbláznenia bola táto láska…”
Mrzutá (2021) bola v knihe Nanka Filakovičovie, ktorej inak ako borsuk, ropucha či vretenica, ľudia nepovedali. Nezažijete s ňou žiadnu radosť. Kto to vlastne bola, táto Nanka? Čítajte s nami.
A do tretice titul Mroč (2024) – ktože mal takéto divnô meno? No veru pán farár. A podľa všetkého vzdelaný a solídny človek to bol. Veru sa bál dedinčanov, ktorí privykli len na chleb a pálenku. Veď čo takíto o vlastenectve mohli tušiť? Ako to dopadlo – prečítajte si.