Whitney Goodman

Krásna dlhovlasá žena s liečivým pohľadom je Whitney Goodman, psychologička, ktorá nás cez portál mojE-knihy pozýva pozrieť sa na populárne pozitívne myslenie z úplne iného uhla: Toxická pozitivita (2023).

Pasca pozitivneho myslenia: Vidieť na všetkom len to dobré, teda pozitívne, neprospieva nášmu duševnému zdraviu! O toxickej pozitivite sme už počuli toľkokrát. Síce netušíte, ako môže byť pozitivita toxická, ale ste zvedaví? Alebo sa vás toxická pozitivita dotkla alebo dotýka a je vám z toho nedobre? Sociálne siete sú zahltené sebarozvojovými, svojpomocnými, inšpiratívnymi citátmi. Vo chvíli, keď sme krehkí a zraniteľní, nás však tieto citáty nemusia rozvíjať a pomáhať nám, ale skôr nás trýzniť. Skĺzávajú totiž na územie toxickej pozitivity, kde sa ku nám nedostáva pochopenie, utvrdenie ani podpora, skôr sa tam šťastie mení na cieľ a povinnosť. A tento imperatív nás ničí. Na každom rohu na nás kričí nutnosť cítiť vďaku a myslieť pozitívne. Pokiaľ sa v našom živote niečo pokazí, je to preto, že sme mali „zlý prístup“ alebo sme sa „dosť nesnažili“.

Táto toxická pozitivita sa môže objaviť na pracovisku, doma, vo vzťahoch aj v našom vnútri. V dôsledku prevažujúceho spoločenského nastavenia sa potom toxicky staviame sami k sebe: na sociálnych sieťach sa venuje prílišná pozornosť tomu, čo si o nás myslia druhí a čo sa deje v cudzích životoch, až sa zabúda na svoj život v reálnom fyzickom svete.

Pozitívne myslenie sa predáva ako liek na všetky ľudské problémy. Toxická pozitivita sa často rovná popieraniu – toho, ako sa cítime. Vnútili sme si predstavu, že byť „pozitívnym človekom“ znamená byť robotom, ktorý musí vidieť to dobré úplne vo všetkom. Pokiaľ nie sme pozitívni, málo sa snažíme. Čokoľvek iné než pozitivita automaticky znamená zlyhanie. Toxicky pozitívni ľudia vnucujú sebe i ostatným, že negatívne emócie by nemali existovať.

Americká psychologička Whitney Goodman v knihe zmieňuje tlak v podobe viet, ktoré počúvame často: „Tak sa predsa trochu usmievaj!“ alebo „Buď šťastná/pozitívna!“. Nútiť niekoho ku šťastiu je útlak. Vy ale miesto vďačnosti cítite, že dotyčný vás vôbec nechápe. Dopadá na vás osamelosť a pocit viny. Nedarí sa nám spracovať pocity, ktoré nie sú pozitívne. Pozitívne myslenie sa stáva štítom, a pokiaľ ho nebudeme vedieť občas odložiť a ukázať zraniteľnosť, zmeny sa pravdepodobne nedočkáme. Na začiatku kariéry si mnohí psychoterapeuti myslia, že klientov budú opravovať. To ale nikto nepotrebuje – klienti potrebujú, aby ich niekto počúval a podporoval. Prežívané emócie či konflikty sa tak behom terapie menia na prijatie a bolesť na úľavu.„American smile“ vždy a všade? Cestou ku zrelosti je uvedomenie si, že emócie nie sú ohrozujúce ani katastrofické. A treba ich prežiť!