Serhij Žadan

Už teraz nazývaný ako “žijúci klasik” – Serhij Žadan (1974), oceňovaný ukrajinský básnik, prozaik, esejista, performer, prekladateľ z nemeckého jazyka, aktivista, organizátor literárnych festivalov, rockových koncertov a akcií občianskej neposlušnosti a spoluzakladajúci člen punkovej hudobnej skupiny Žadan i Sobaky.

Narodil sa v meste Starobiľsk v Luhanskej oblasti. Vyštudoval germanistiku na Charkovskej národnej univerzite, kde neskôr prednášal svetovú literatúru. V polovici deväťdesiatych rokov si ako básnik získal obľubu najmä medzi mládežou a doposiaľ vydal viac ako desiatku básnických zbierok. Žadan je aj autorom viacerých prozaických kníh, ktoré boli preložené do mnohých jazykov.
Je laureátom viacerých prestížnych cien, napríklad stredoeurópskej ceny Angelus, Ceny Josepha Conrada, Ceny Hannah Arendtovej, Ceny Európskej banky pre obnovu a rozvoj či Mierovej ceny nemeckého knižného obchodu.
Po ruskej anexii polostrova Krym a vojenskom napadnutí východnej Ukrajiny v roku 2014 sa stal hlasným kritikom ruskej agresie i nečinnosti Západu, kde často poukazoval na skutočnosť, že v Európe prebieha regulárna vojna, ktorú vyvolalo Rusko. Popri tom často navštevoval vojnový front v Donbase a založil aj charitatívnu organizáciu, ktorá zabezpečuje humanitárnu pomoc mestám v prvej línii.
Svoje skúsenosti z vojnového frontu umelecky pretransformoval do svojho zatiaľ posledného románu Internát z roku 2017 (slovenské vydanie: Absynt 2022 v preklade Ondreja Hubinského).
Žije a pracuje v Charkove, pomáha v celom širokom okolí. Po 24. februári 2022, kedy Rusko zaútočilo na Ukrajinu a vyvolalo krvavú vojnu na celom jej území, organizuje humanitárnu pomoc, udržiava pri živote kultúrnu scénu a zbiera peniaze pre ukrajinskú armádu.

mojE-knihy prinášajú jeho nepochybne zaujímavé dielo Internát (2023):
Novodobá vojnová klasika: v knihe nie je explicitná “propaganda”, tj z kontextu samozrejme viete kto je kto, ktorí vojaci patria na ktorú stranu, kto sa dopúšťa brutalít a kto sa bráni agresii, no Žadan to snáď ani raz doslovne nenapíše, zväčša je to “druhá strana”, “tí druhí” atď., čím sa tento príbeh stáva nadčasovou protivojnovou knihou. Román zároveň v plnej nahote ukazuje, že ruská agresia na Ukrajine trvá už od roku 2014, len bohužiaľ celý svet pred ňou do februára 2022 zatváral oči.

Celé dielo sa odohráva niekde v Donbase v januári roku 2015. Zobrazuje putovanie učiteľa Pašu za svojím synovcom na internát v obkľúčenom meste na frontovej línii a ich cestu domov. Všetko je však opísané očami hlavného hrdinu Pašu, ktorý nejaví žiadny záujem o svet okolo seba. Mnohé otázky teda zostanú nevyriešené, keďže ani samotný Paša na ne nepozná odpoveď. Kto bojuje proti komu? Kto obsadil mesto? Kto sú naši a kto tí druhí? Toto všetko sa môžeme len dohadovať na základe toho, čo nám povie Paša. Hlavný hrdina sa však postupne začína meniť pod vplyvom videného a zažitého a robí si na veci vlastný názor, čo uňho nebolo zvykom. Unikne tak z vlastného vnútorného internátu, za ktorého stenami sa ukrýval pred skutočným svetom.
Myšlienka, ktorá sa tiahne celou knihou – dôsledky ignorovania reality. Hlavný hrdina Paša si žije život vo svojej bubline. Nečíta noviny, nepozerá správy, nezaujíma ho, čo robia iní ľudia okolo neho. Hrabká si na svojom piesočku a iné ho nezaujíma. Aj k vojne okolo seba sa stavia tak, že sa ho to netýka, nestojí na žiadnej strane. A nie je sám. Práve toto prehliadanie seba samého ako súčasti spoločnosti je príčinou ťažkej doby a okolností, v ktorých sa Paša a mnohí iní ocitli. Skôr či neskôr si človek musí uvedomiť, že je súčasťou tohto sveta. Celú tému najkrajšie opisuje myšlienka z úvodu knihy: „Jedného dňa sa zobudíš a za oknom uvidíš oheň. Ty si ho nezapálil. Ale budeš ho musieť hasiť…“

A prečo by si slovenskí čitatelia mali prečítať Internát?
Na Internáte najviac zaujme spôsob, akým je napísaný. V dnešnej dobe sme niekedy príliš unavení na to, aby sme si vlastnou fantáziou dotvárali svet, ktorý nám autor ponúka. Oveľa pohodlnejšie je pustiť si film, kde už máme všetko, takpovediac, predpripravené. Pri čítaní Internátu máte pocit, akoby ste pozerali film. Dej je napísaný v prítomnom čase, takže je dynamickejší a čitateľa do seba viac vtiahne. V knihe je navyše obrovské množstvo opisov, ktoré sú také detailné, že netreba veľmi trápiť vlastnú fantáziu. Nečakajte však žiadne tridsaťstranové opisy Chrámu Matky Božej ako u Victora Huga. U Žadana sa pohybujú v rozsahu maximálne niekoľkých viet, čo len potvrdzuje, že je to skutočný pán slova a majster svojho remesla.

Dielo hodné nášho záujmu, však?