Keď Ostap Slyvynskyj (4. október 1978, Ľvov, Ukrajina) ako dobrovoľník pomáhal na začiatku vojny utečencom na železničnej stanici v Ľvove, uvedomil si, že vojna radikálne nemení len životy ľudí, ale mení aj význam slov…
Ostap Slyvynsky je ukrajinský básnik, esejista, prekladateľ, literárny kritik a akademik a viceprezident PEN klubu na Ukrajine. Je autorom niekoľkých básnických zbierok a nositeľom ukrajinských a medzinárodných literárnych cien. Je známy aj tým, že preložil niekoľko beletristických diel z iných jazykov do ukrajinčiny.
Slovník vojny (2023), ktorý ponúkajú mojE-knihy, je antológiou drobných príbehov vzniknutých na základe monológov zaznamenaných v čase vojny na Ukrajine. Ide o prvú knihu z ukrajinskej knižnej edície Denníka N, prekladala ju Veronika Goldiňáková. Kniha obsahuje útržky monológov odídencov, ktorí sa v prvých mesiacoch vojny premleli železničnou stanicou vo Ľvove. Tam ich autor knihy a ďalší dobrovoľníci, ktorí utečencom pomáhali, zaznamenali. Ich výroky pôsobia často neuveriteľne, surreálne, no ani jeden z textov nie je fikciou. Všetky heslá vykresľujú udalosti tak, ako boli skutočne prežité, myslené a cítené.
Význam slov sa však po začiatku ruskej invázie zmenil. „Niektoré významy sa otupia a treba ich nabrúsiť. Iné sa, naopak, zaostria, až sa nimi možno poraniť. Niektoré slová nadobro odumrú a opadajú ako lístie; iné sa vynárajú z akejsi polozabudnutej minulosti, nadobúdajú významy a dôležitosť,” hovorí ukrajinský spisovateľ Ostap Slyvynsky.
Prinášame vám ukážky:
LÁSKA
Pracujem v škole. Som vydatá, ale vnútri som cítila veľkú prázdnotu. Keď vás napadlo Rusko, vzala som si na niekoľko dní voľno a odišla na hranice. Varím ľuďom čaj, kakao, kŕmim ich polievkou. Prvý deň som sa zoznámila s Ljubov. V ukrajičine jej meno znamená „láska“. Mimochodom, je krásne, že máte vo svojom jazyku také meno. V poľštině meno „Miłość“ neexistuje. A tak prišla Ljubov, vystúpila sama z mikrobusu a rozplakala sa. Pristúpila som k nej a pevne ju objala. Stáli sme tak asi desať minút. Obe sme mlčky plakali. Potom som jej urobila balíček s jedlom a ona išla ďalej.
Beáta, Dorohusk, Poľsko
SNY
Kedysi som si rada nastavovala budík o niečo skôr, než bolo potrebné. Prebudíš sa a vidíš, že si môžeš ešte pol hodinky pospať. A teraz nemôžem spať vôbec. Nebojím sa zaspať, ale prebudiť sa. Ten strach, že ťa prebudí ostreľovanie. Neznášam teraz sny, pretože sa po nich všetko vracia. Zvlášť, keď sa mi zdá o domove. Ten dusivý pocit. Keď sa mi predsa len podarí zaspať, snažím sa spať tak krátko, aby sa mi nestihlo nič zdať. Kedysi som snívala o tom, že sa naučím tancovať, potom riadiť auto. Nestihla som ani jedno, ani druhé. A teraz sa budem musieť naučiť spať. (smiech)
Maryna, Charkov
Väčšina z nich je interpretáciou jednoduchých slov: Strach, Láska, Nádej, Bránka, Veranda, Cesta a pod. Vojna totiž význam slov mení. Niektoré významy sa tupia a je potrebné ich brúsiť ako nôž kameňom. Niektoré sú naopak tak ostré, že sa na ne nedá dívať. Niektoré slova úplne odumierajú a opadávajú. Niektoré sa vynárajú odkiaľsi z minulosti a znovu začínajú niečo označovať, stávajú sa dôležitými.
Pokúsil som sa zostaviť podobný slovník vojny. Nebudú to však básne či texty, ktoré by som písal ja. Budú to fragmenty cudzích monológov, ktoré som vypočul a pravdepodobne ešte vypočujem behom týchto ťažkých dní. Možno len budú zľahka upravené. A niektoré budú preložené z ruštiny.
Na ľvovskej stanici, cez ktorú sa vo vojnových dňoch valia z východu na západ vlny nútených prisťahovalcov, v provizórnych prístreškoch, dokonca priamo na ulici, pri stánkoch s kávou, ľudia rozprávajú. Niekedy začnú rozprávať sami od seba, inokedy ich stačí jemne povzbudiť, spýtať sa a vzápätí sa strhne vlna, ktorá sa dá ťažko zastaviť.
Niektoré z týchto príbehov som nezapísal ja, ale moji spoluautori a spoluautorky, tiež účastníci a svedkovia tejto vojny. Sú to ich osobné rozprávania aj príbehy započuté od iných ľudí. Nateraz sú mojimi spoluautormi Anna Procuková, Jevhen Klimakin, Oksana Kurylová a Dmytro Tkačuk.
Dajme se teda do toho!
A my, milí priatelia, do čítania!