Jaromír Jindra

Jaromír Jindra (29. október 1949, České Budějovice) mal k literatúre sklony prakticky už od detstva; ako desaťročný sa zapojil do Súťaže tvorivosti mládeže poviedkou Vynálezca a zvíťazil v krajskom kole napriek tomu, že táto súťažná kategória nebola vekovo rozčlenená (súťažili dokonca dvadsaťročné talenty). Jeho nadanie si všimol aj časopis Mladý svet, ktorý uverejnil ukážky z poviedky a doplnil ich zamyslením Rudolfa Křesťana. Chlapec na doporučenie odborníkov z krajského nakladateľstva Ruža ďalej písal poviedky, rozprávky a pokúšal sa aj o väčšie literárne útvary, ale žiadny z týchto pokusov nedal odborne recenzovať a ponechal ci ich len pre seba.

Po ukončení stredoškolského štúdia sa stal redaktorom krajského denníka, neskôr zástupcom šéfredaktora (dnes už nevychádzajúceho) týždenníka Nový život. V rokoch, keď aktívne pôsobil ako novinár, sa vo svojej tvorbe výhradne venoval odborným publikáciám z odboru filumenie (ide o zbieranie etikiet z krabičiek od zápaliek). Ku krásnej literatúre sa vrátil až na sklonku 20. storočia. Na divadelnú scénu uviedol aj dve hry: Obrázky z dejín obce hrdejovickej (1997) a Srdce pre dievča z hámru (2002).Za historický román Vojna kráľovien (pôvodne napísaný pod iným titulom) získal v roku 2019 cenu pre najúspešnějšieho juhočeského autora Zeyerov hrnček.

Jeho manželka Eliška Jindrová (1947-2016) bola tiež spisovateľka, dokonca spoločne napísali štyri knihy – Koniec sveta nebude (1999), Ľudový kalendár 2000 (1999), Hviezda menom Baudyš (2000) a Mesto odkiaľ pochádzam (2002).

Ku písaniu si sadá denne zvyčajne o šiestej ráno, venuje mu asi štyri hodiny (pokiaľ netreba naštudovať historické fakty, čo zaberie ďalší čas) a ako sám vraví, “román sa musí vysedieť” a má ambíciu “zaburinovať” českú literatúru ešte množstvom svojich diel.

Jeho historické romány čítajú hlavne ženy, takže ich zvykne okoreniť milostnou či detektívnou zápletkou. Svoj talent rozdeľuje aj medzi deti, pre ktoré napísal zopár dobrodružných románov.

Hneď svojou vizuálnou stránkou zaujmú jeho historické romány – ilustrácia na obale je dobová, detaily oblečenia, šperkov a predmetov a farebnosť zachytená v hre svetla a tieňa vás okamžite vťahujú do minulosti. Veľmi pôsobivé. Poďme sa pozrieť napríklad na román Karol IV. Tiene minulosti (2022), ktorý tvorí článok v tzv. Luxemburskej sérii:

Po jednaní s vojvodom Albrechtom Habsburským v Budejoviciach na jeseň roku 1350 sa Karol IV. účastní lovu v blízkosti Zvíkova. Medzi lovcami, ktorí sa po skončenom hone zišli na zhromaždisku, však kráľ chýba. Pátrači ho nájdu v bezvedomí, s prerazenou čeľusťou a poranenou krčnou chrbticou. Stojí za zranením náhoda alebo niečí úmysel? Keď je nablízku nájdená mŕtvola dedinčana, majúca na sebe Habsburgovu pečať, miska váh sa pomaly vychyľuje na stranu pokusu o kráľovraždu. Veliteľ kráľovej ochrannej družiny Karel Rozoumek preto povolá na pomoc priateľa a aj sám sa púšťa do pátrania. Za zavrenou bránou hradu Zvíkov zatiaľ leží ťažko ranený český a rímsky kráľ. Podarí se Rozoumkovi odhaliť, kto sa pokúsil kráľa zabiť? Bude kráľov lekár schopný Karla IV. uzdraviť?

Poďte to s nami zistiť!