Gunter Grass

Günter Grass (1927 Gdansk – 2015 Lübeck), veľký GG, známy celkom iste predovšetkým dielom Plechový bubienok (1959, o diele čítaj nižšie), ktorý preslávila filmová adaptácia, bol popredným nemeckým prozaikom, básnikom, dramatikom a výtvarníkom. Polyumelcom svetového formátu.
Grass sa narodil v slobodnom meste Danzig (dnes Gdansk, Poľsko). V máji 1945, po krátkej službe ako dospievajúci vojak vo Waffen SS, bol zajatý americkými silami a prepustený v apríli 1946. Vyučený za kamenára a sochára začal písať v 50. rokoch. V roku 1956 vydal prvú zvierku básní s vlastnými ilustráciami. Vo svojej beletrii sa často vracal do Danzigu svojho detstva.
Je nositeľom Nobelovej ceny za literatúru (1999). Švédska akadémia ho ocenila ho ako spisovateľa, „ktorého roztopašné čierne bájky zobrazujú zabudnutú tvár histórie“.
Grass sa vždy prejavoval aj ako angažovaný občan, bol priaznivcom nemeckej sociálnej demokracie a spolu s bývalým kancelárom Willym Brandtom sa zaslúžil o dobré vzťahy vtedajšej NSR a Poľska. Po okupácii Československa v roku 1968 pomáhal československým disidentom.

Grass je známy najmä vďaka svojmu prvému románu Plechový bubienok (1959), ktorý je kľúčovým textom európskeho magického realizmu. Bola to prvá kniha jeho Danzigovej, teda Gdanskej trilógie, ktorá zahŕňa Roky mačky a myši a Psie roky. Jeho diela sa často považujú za ľavicový politický rozmer a Grass bol aktívnym podporovateľom Sociálnodemokratickej strany Nemecka (SPD). Plechový bubienok bol adaptovaný ako film s rovnakým názvom, ktorý v roku 1979 získal Zlatú palmu aj Oscara za najlepší cudzojazyčný film. Mimochodom, nakrúcal ho slovenský kameraman Igor Luther.

mojE-knihy vám predstavujú Psie roky (2023):
Psie roky uzatvárajú Gdanskú trilógiu: autor opäť líči krajinu pri ústí Visly do Baltského mora, rozpráva o svojráznych Kašuboch, o ich dobrodružnej existencii síce v ústraní od veľkého sveta, ale uprostred dejín.
Pod Grassovou taktovkou ožívajú jeho nezameniteľné postavy a postavičky – väčšinou malí ľudia, čeliaci veľkým svetovým dejinám. Ľudia, ktorí sú často zbabelí, bojazliví alebo skryto násilní, ochotní slepo nasledovať akúkoľvek ideológiu či autoritu. Najdôležitejšia je pre nich ich každodenná idylka, pretkávaná drobnými radosťami a malichernými spormi, ktorá nenávratne mizne vo víre vojny:
V predvojnovom, vojnovom a povojnovom období stávajú kronikármi „psích rokov“ dvadsiateho storočia obeť Eddi Amsel, svedok Harry Liebenau a páchateľ Walter Matern. Na dlhom putovaní z Gdanska do západného Nemecka ich sprevádzajú nemecké vlčiaky Senta a Harras, Hitlerov obľúbený pes Princ a podsvetný pes Pluto, dievčatá Tulla a Jenny, strašiaky na vtáky, mechanické figúry a strašidlá. Román sa končí v bani, kde umelec Amsel alias Brauchsel priemyselne vyrába vtáčie strašiaky stvorené na obraz človeka a vyváža ich do sveta, pričom demaskuje reálny svet ako podsvetie.
Psie roky sa svojou rozmanitosťou a sugestívnosťou literárneho tvaru považujú za vrchol spisovateľovej tvorby. Tento názor zdieľajú aj spisovatelia John Irving a Salman Rushdie, ktorí patria k veľkým Grassovým obdivovateľom.