Božena Slančíková-Timrava

Provokatívna a kontroverzná. Takto mnohí označujú našu najvýraznejšiu spisovateľku kritického realizmu. Je považovaná aj za najväčšiu ironičku našej literatúry. Studnička vody, studnička písmenkovej vody, živej v príbehoch, tak žiadanej pre rast života, života fantázie v našich dušiach. “Po studničke meno mám…” Krásne. A také jednoduché ako čírosť a nepostrádateľnosť vody pre život.
Božena Slančíková-Timrava ( 2. október 1867, Polichno – 27. novembra 1951, Lučenec) bola slovenská prozaička a dramatička. Štvrtú triedu meštianskej školy skončila v Banskej Bystrici. Po otcovej smrti roku 1909 sa z Polichna presťahovala do Ábelovej, kde sa v roku 1919 stala opatrovateľkou v materskej škole, od 1929 žila na dôchodku, od 1945 bývala v Lučenci. Celý život zápasila s existenčnými problémami.
Začala písať skôr pre zábavu a odľahčenie. Jej literárny vývin ovplyvnili: súkromie, život nevydatej ženy v zapadnutom novohradskom kraji a rodinné literárne tradície. Písala črty, poviedky a novely z dedinského a spoločenského života. Námet poviedok a noviel čerpala z prostredia vidieckej inteligencie, poznačené autobiografickými prvkami, iné venovala vysťahovalectvu a problémom vlastníctva. Autorka noviel Pomocník, Ťažké položenie, Tak je darmo, Pozde, Nemilí, Bál, Boj (1896 – 1900), Katera (1894), Ondrej Karman (1896), Sluhove trpkosti (1897) a i. V novele Skúsenosť (1902) sa dostala do rozporu s oficiálne chápaným národovectvom martinského centra (Vajanský), takže redaktor J. Škultéty musel niektoré pasáže zmeniť alebo vynechať, čo bolo príčinou jej kratšieho odmlčania. Ďalšie novely a poviedky Na jednom dvore, Veľký majster (obe 1904), Bez hrdosti (1905), Veľké šťastie (1906), Tá zem vábna… (1907), Márnosť všetko (1908), Mojžík (1912), Mocnár (b. r.), Ťapákovci (1914), Hrdinovia (1918), Skon Paľa Ročku (1921), Dve doby (1937), Záplava (1938), Všetko za národ (1926).
Po 1918 písala sporadicky aj divadelné hry: Chudobná rodina (1921), Páva (1923), Odpoveď (1934), Prekážky (koniec 40. rokov).
Jej rozsiahle dielo vyšlo súborne ako Zobrané spisy 1 – 12 (1921 – 45) a 1 – 7 (1955 – 59), I. Kusý edične pripravil Korešpondenciu Timravy a Šoltésovej (1952).
Za svoju tvorbu bola ocenená titulom Národná umelkyňa.

Náš/váš portál mojE-knihy sa môže popýšiť veľkou zbierkou diel našej známej slovenskej autorky. Skúsime vybrať jedno z jej menej známych kníh – na poviedku Mojžík (2023):
Na vzdialených lúkach v Ábelovej mávali gazdovia salaše. V novele Mojžík Timrava opisuje, čo sa stalo gazdovi, ktorý nepoznal spolu so synom mieru v pití. Keď zhorela skoro polovica dediny, gazda sa veľmi zadĺžil. Celé tri roky túžil, aby mal opäť salaš ako jeho starý otec. Ani jeho škaredá žena, s ktorou sa oženil iba z vypočítavosti, nič nenamietala. Veď spolu s nevestou už tri zimy chodili bosé bez súkenných kapcov. Iba sa pýtala, odkiaľ zoženie tak veľa peňazí, aby mohol kúpiť ovce. Rozhodol sa predať voly a zvyšok si vypožičať od kňaza. Spolu so synom sa vybrali na jarmok do Detvy… Ako to dopadlo?
Ej veru, človek, ktorý sa spoznal v poviedke Mojžík, sa vraj na ňu veľmi nazlostil: „Keď sa dozvedel, že teta ho opísala pri predávaní volov ako opitého, povedal: ´Túto kišasonku zabijem.´ No ale, nič sa nestalo, lebo potom sa to uhovorilo,“ spomína Timravina neter.

Od nepamäti sa o nej učí na školách, ale poznáme aspoň jedno jej dielo?
Začnime!