Barbara Demick

Ten, kto sa podujme na túto misiu, musí byť špeciálne vyzbrojený – odvahou a zápalom a určite aj schopnosťou adaptovať sa a vydržať – americkej reportérke Barbare Demick (1959) sa to podarilo: je bývalou šéfredaktorkou pekinskej kancelárie denníka Los Angeles Times.
Za svoje reportáže o Severnej Kórei získala cenu organizácie Overseas Press Club za najlepšiu reportáž o ľudských právach, ako aj cenu Ázijskej spoločnosti a Americkej diplomatickej akadémie. Za pokrývanie diania v Sarajeve získala Cenu Georga Polka a Cenu Roberta F. Kennedyho a bola finalistkou Pulitzerovej ceny v kategórii medzinárodného spravodajstva. Debutovala v roku 1996 knihou Ulica Logavina: Život a smrť v jednej sarajevskej štvrti, v ktorej rozpráva príbeh mierumilovného sarajevského mikrokozmu, ktorý rozdelila vojna. Nasledovala zbierka severokórejských reportáží Nie je čo závidieť (slovenské vydanie: Absynt 2023), ktorá prvý raz vyšla v roku 2009. V roku 2020 vydala zatiaľ svoju poslednú knihu Zjesť Budhu: Život a smrť v tibetskom meste, v ktorej ponúka strhujúci portrét súčasného Tibetu a jeho obyvateľov.
Žije v New Yorku.

Nie je čo závidieť. Život bežných ľudí v Severnej Kórei (2023) na mojE-knihy:
“Všetky kaderníčky boli štátnymi zamestnankyňami a pracovali v organizácii nazvanej Úrad pre pohodlie.”

Všetko to začalo v roku 2001, keď sa Barbara Demick – korešpondentka denníka Los Angeles Times, presťahovala do Soulu, aby mapovala dianie v Južnej a Severnej Kórei. Sedem rokov.
Ženy a muži v tejto časti sveta žijú v domnení, že štát im zabezpečil raj na Zemi. Všadeprítomná propaganda a kontrola, vštepovaný kult osobnosti vodcov, hlad a chudoba, nedodržiavanie ľudských práv a vymývanie mozgov.

“V krajine neexistuje kultúra randenia. Mnohé manželstvá aj naďalej dohadujú rodiny, stranícki funkcionári alebo šéfovia v práci. Za riskantné je dokonca považované aj verejné držanie sa za ruky.”

Beletrizovaným tónom zameraným skôr na myšlienky a životy prostých i vyššie ?????postavených obyvateľov, ktorí viac ako na politiku mysleli na prežitie a na to, čo dajú do úst. Toto dielo zachytáva príbehy šiestich utečencov zo Severnej Kórei, vďaka ktorým autorka vnáša aspoň trošku svetla do tej najtmavšej časti mapy sveta.

“Ľudia, ktorí navštívia Pchjongjang a fotografujú si vysočizné pamätníky, pochodujúcich vojakov a gýčové socialistické bilbordy, bez výnimky žasnú nad tým, že krajina prežila do 21. storočia. Istá cestovná kancelária propaguje výlety do Severnej Kórey heslom ´Choďte sa tam pozrieť, kým to ešte existuje.´
Zatiaľ čo zvyšok sveta pokračujúcu existenciu Severnej Kórey vníma ako kuriozitu, pre jej obyvateľov je to tragédia.”

Opäť ťažšie čítanie, avšak prístupné a vysoko zaujímavé aj pre laika – Demicková píše výborne čítavo.Vychádza v Absynte pod hlavičkou Prekliatych reportérov.

Ako sa len dobre máme… alebo?