Alessandro Baricco

Najpredávanejší taliansky spisovateľ na našej slovenskej literárnej scéne, starší charizmatický kučeravý muž – Alessandro Baricco (25. januára 1958, Turín, Taliansko), populárny taliansky spisovateľ, esejista, dramatik, scenárista a kritik.

Začínal ako hudobný kritik v denníkoch La Stampa a La Repubblica. Jeho úvahy o hudbe a hudobníkoch vyšli v knihách Génius na úteku (o Rossinim, 1988) a Hegelova duša a kravy z Wisconsinu (1992). Vo štvorici filozoficko-estetických esejí skúma vzťahy medzi hudbou a modernitou, interpretáciou, recepciou a percepciou a uvažuje o hodnote hudby pre spoločnosť. V tejto súvislosti zavádza termín musica colta („ušľachtilá hudba“). Chápe pod ním hudbu, ktorá nie je muzeálnou hodnotou, kratochvíľou či spotrebným tovarom, ale vstupuje do dialógu so súčasnosťou. Deje sa tak prostredníctvom interpretácie, ktorá musí byť traumou, šokom a osvietením súčasne. Začiatkom 90. rokov 20. storočia bola aktuálna aj Bariccova polemika so zakonzervovanými ideovými východiskami tzv. Novej hudby.

Baricco vyštudoval filozofiu, hudobnú vedu a hru na klavíri. Za debut Hrady hnevu (1991) získal ceny doma i v zahraničí. Nasledujúce dielo, Oceán more (1993), sa stalo jeho prvým bestsellerom. Medzinárodný úspech románu Hodváb (1996) zaradil Baricca, ktorého poetiku a rozprávačské umenie oceňujú čitatelia i kritici na celom svete, medzi najčítanejších a najprekladanejších autorov dneška.

Bratislavská Nová scéna uvádza jeho hru Tisíc deväťsto, knižnú podobu naše mojE-knihy. Kniha je napísaná ako divadelná monodráma, v knižnej podobe však (podľa autorových slov) predstavuje niečo medzi inscenáciou a poviedkou, ktorú treba čítať nahlas.

Drobnučká próza s názvom Tisícdeväťsto je text napísaný pre jedného herca a jedného režiséra. Celé meno jej hlavnej postavy znie Danny Boodman T. D. Citrón Tisícdeväťsto. Próza o mužovi, ktorého ako batoľa nájdu pohodeného na klavíri zaoceánskej lode, z ktorej nakoniec nikdy nevystúpi a objaví v sebe nezvyčajný hudobný talent. Rezignujúc z realistického opisovania skutočnosti Baricco vrství neuveriteľné detaily zo života tohto hudobníka, čo miestami pôsobí až trochu násilne.

Významným sa na tejto próze ukazuje pomerne rozsiahly záverečný monológ, kde Danny vysvetľuje, prečo celý život odmietal opustiť loď. Rozpráva o konkrétnych ľuďoch a situáciách, ktorí sa pre neho stali koncentrovaným stelesnením množstva iných ľudí a situácií, pričom naráža na absurdnosť nepreberného množstva možností “tam vonku.” Po dlhom rozbehu sa Baricco prepracoval k veľmi silnému záveru. Úspech prípadného zdramatizovania tohto textu závisí od toho, ako dlho nechá režisér divákov čakať na pointu. O čo bude stručnejší, o to lepšie.

Kým žije, nesmie opustiť loď…