Vanda Rozenbergová

Veľmi pekná blonďatá usmievavá žena, Slovenka s germánsky znejúcim priezviskom. Vanda Rosenbergová (v preklade z nemčiny Ružovovrchá alebo Rožovokopcová).
Narodila sa v júni 1971 v Bojniciach. Po ukončení gymnázia absolvovala FFUK v Bratislave. Najdlhšie, do roku 2019, bola zamestnaná ako bibliografka v Hornonitrianskej knižnici v Prievidzi. Predtým robila viacero povolaní, od učiteľky gymnázia cez pracovníčku v stávkovej kancelárii.
Je ambasádorkou organizácie Deti Dunaja (Les Enfants Du Danube) na pomoc deťom zo sociálne znevýhodneného prostredia. Je trojnásobnou finalistkou súťaže Poviedka (2001, 2005, 2006). Autorsky prispieva do rozhlasu. V roku 2011 jej vyšla zbierka poviedok Vedľajšie účinky chovu drobných hlodavcov (Inaque), v roku 2012 román Moje more (Premedia) a v roku 2015 opäť zbierka próz Slobodu bažantom (Slovart). V roku 2017 jej vyšiel román s názvom Muž z jamy a deti z lásky (Slovart). V roku 2018 kniha Tri smrtky sa plavia (Slovart). Je spoluautorkou troch knižných verzií večerníčka Websterovci (Slovart, 2017, 2019, 2020). V roku 2020 vyšiel vo vydavateľstve HOST český preklad knihy Tri smrtky sa plavia pod názvom Tři smrtky pluly do dáli. Na jeseň 2020 vyšiel román Spoločný nočný mier (Slovart). V roku 2021 próza Zjedol som Lautreca (Slovart), s vlastnými ilustráciami. Troma poviedkami prispela do zbierky Slovensko komické (2021, vyd. Ezopo), jednou do zbierky rozprávok pre deti, Dohviezdny večer (2021, vyd. LIC).
V roku 2016 získala Cenu Bibliotéky. Jej knihy boli vo finálovej desiatke Anasoft litera 2016, 2019, vo finálovej päťke Anasoft litera 2018, v René 2018 i 2019.
Maľuje nepriehľadné obrazy na sklo a na zrkadlá. Mala tri samostatné výstavy, jej obrazy sú na obálkach ostatných piatich kníh.
Má synov Alexeja a Maxima. Žije v Prievidzi a v Piešťanoch.
Úžasné skóre, človek má hneď chuť niečo si od nej prečítať – a prečo nie?

Autorka románu potvrdzuje povesť výbornej pozorovateľky medziľudských vzťahov, ktorá vie v správnom pomere vyvážiť veci smiešne s vecami smrteľne vážnymi. Román o tom, že nikdy nie je neskoro na zmenu, ani nový začiatok. To je Moje more (2012), u nás, na mojE-knihy:
Skôr ako veľkú romantickú vodu nájdete v knihe bezbrehú pavučinu vzťahov uložených v dušiach napohľad uletených postáv. Autorka ani svoj humor, ani svoju uletenosť nenakúpila na “blšom trhu” literárnych márnivostí. A nech pôsobia akokoľvek živelne, za jej rozprávaním cítiť nevnucujúcu sa prítomnosť jedinečného posolstva.
Próza má dve časti, v ktorých vystupuje niekoľko postáv. Postavy majú svoje rozprávačské bloky, raz sa realizujú cez rozprávanie v prvej (muži), inokedy v tretej osobe (ženy). Do rozprávačskej hry vstupujú postavy ako hotové, hoci v sebe očividne nesú poriadny náklad deštrukčných „panických porúch“, „úzkostných vzťahov“ či strachu a osamotenosti. No práve táto ich „hotovosť“ znamená nový status zbavený mýtov úzkostlivej zodpovednosti za seba a za iných. Kalista sa rozhodne zanechať svoj bezfarebný život realitou ubíjanej matky. Stane sa bez akýchkoľvek mindrákov nezodpovednou „motivačnou poradkyňou berúcou peniaze za sny pre iných, ktoré sa skutočne plnia.” Postavy majú svojské a svoje mená. Kalista je v realite Slávka Mokrá.
A tak nejako je to i s “románovitosťou” tohto románu. Autorka na záložke hovorí o príbehu o dvoch mužoch a dvoch ženách, hoci je to príbeh najmenej o troch mužoch a troch ženách, obsahujúci retrospektívy ďalších príbehov. Dôležité je, že ženy snívajúce o hrdinských mužoch tu našli šťastie s mužmi vonkoncom nespĺňajúcimi kritériá úspešnosti či dobyvateľskej neodolateľnosti. A muži sa našli v ženách, ktoré šťastie nedobýjajú všetkými prostriedkami, ale nosia ho v sebe, len im ho treba dopriať. Rozenbergovej próza je knihou o šťastí, o jeho bezpodmienečnej potrebe pri poľudšťovaní nášho sveta.

Náročnejšie čítanie pre tých, čo ho obľubujú.
Tešte sa a poďte sa s nami preklikať!