Simone Weil

Francúzsku filozofku, mystičku, odborársku aktivistku Simone Weilovú (1909-1943), ktorej celým dielom preniká túžba po „poznaní celou dušou“, označil Albert Camus za „jediného veľkého ducha našej doby“. Fascinoval ju marxizmus, aby sa neskôr obrátila k Bohu. Rovnaký Albert Camus po vojne povedal, že bez Simone Weilovej si nevie predstaviť obnovu Európy…

Simone sa narodila v Paríži do bohatej rodiny lekára židovského pôvodu. Hoci odmala mala podlomené zdravie, už ako dieťa sa naučila po grécky, a keď neskôr objavila posvätnú knihu hinduizmu Bhagavadgítu, zvládla aj sanskrt.
Keď sa v roku 1928 po štúdiu na lýceu prihlásila na École normale supérieure, na prijímačkách bola prvá, dokonca pred neskoršou filozofkou a partnerkou Jeana-Paula Satra Simone de Beauvoir. Weilovej však nestačila iba čistá filozofia, jej srdce už vtedy bilo poriadne doľava, najmä pri obhajobe robotníkov. Od roku 1931 učila filozofiu na gymnáziu v Le Puy.
Simone Weilová sa považovala za boľševičku. Písala články do odborárskych časopisov, pôsobila v školských odborárskych spolkoch, kde dostala prezývku Červená panna. Písala, že práca nie je prekliatím, ale vyjadruje podstatnú súvislosť človeka so svetom, je jeho vlastným miestom a poslaním. Za trest ju ako zlú pedagogičku preložili. Príkro odsudzovala sovietsku politiku, najmä proti Nemecku. V decembri 1933 sa dokonca stretla s Trockým.
Nastúpila ako robotníčka do automobilky, neskôr na statok, ale tam pre chatrné zdravie a namáhavú fyzickú prácu dlho nevydržala. V každom prípade zistila, v akých podmienkach ľudia pracujú a žijú. Keď počas španielskej občianskej vojny vstúpila medzi anarchistov, navždy zúčtovala s marxizmom. A potom sa stalo niečo ako zázrak…
Keď sa na jar roku 1937 po zranení liečila v talianskom Assisi, mala mystické videnie a prvýkrát v živote sa modlila. Stala sa katolíčkou.
Po porážke Francúzska odišla v roku 1940 z Paríža do Marseille, kde pracovala v odboji. V roku 1942 sprevádzala svojich rodičov do USA, pretože Európa začínala byť pre Židov viac ako nebezpečná. Z New Yorku sa však už nevrátila do krajiny galského kohúta, ale usadila sa v Londýne.
Chcela sa aktívne zapájať do hnutia odporu generála de Gaulla Za slobodné Francúzsko. Zo solidarity s trpiacimi odmietala odpočívať a takmer nejedla, a tak nečudo, že ochorela na tuberkulózu. Zomrela vo veku iba 34 rokov v nemocnici v anglickom Ashforde.

mojE-knihy ponúkajú autorkinu Zakorenenosť (2023), ktorá sa považuje za Weilovej najznámejšie dielo a vyvolalo rôzne reakcie, od opisu ako dielo „výnimočnej originality a šírky ľudských sympatií“ až po „zbierku neuveriteľných nezmyslov”:

Weilovej kniha bola napísaná začiatkom roku 1943, tesne pred jej smrťou. Bola v Londýne, kde pracovala pre francúzsky odboj a snažila sa presvedčiť jeho vodcu Charlesa de Gaulla, aby vytvoril kontingent zdravotných sestier, ktoré by slúžili v prvej línii.
Zakorenenie malo ambiciózny plán. Cieľom bolo zaoberať sa minulosťou a navrhnúť plán pre budúcnosť Francúzska po druhej svetovej vojne. Starostlivo analyzuje duchovné a etické prostredie, ktoré viedlo k porážke Francúzska nemeckou armádou, a potom sa týmto otázkam venuje s perspektívou konečného francúzskeho víťazstva.

Práca diagnostikuje príčiny sociálneho, kultúrneho a duchovného neduhu, ktorý podľa Weilovej sužoval civilizáciu 20. storočia, najmä Európu, ale aj zvyšok sveta. „Vykorenenosť“ je definovaná ako takmer univerzálny stav vyplývajúci zo zničenia väzieb s minulosťou a rozpadu komunity. Weilová špecifikuje požiadavky, ktoré musia byť splnené, aby sa ľudia mohli opäť cítiť zakorenení v kultúrnom a duchovnom zmysle k svojmu prostrediu a k minulosti a očakávaniam do budúcnosti. Kniha pojednáva o politických, kultúrnych a duchovných prúdoch, ktoré treba podporovať, aby ľudia mali prístup k zdrojom energie, ktoré im pomôžu viesť naplnený, radostný a morálne dobrý život. Hlavnou témou je potreba rozpoznať duchovnú povahu práce.

Náročné inšpirujúce čítanie!