Arthur Golden (6. decembra 1956, Chattanooga, Tennessee) je americký spisovateľ.
Na Harvardovej univerzite vyštudoval dejiny umenia so zameraním na Japonsko. Neskôr získal diplom z japonských dejín na Columbia University, kde sa tiež naučil mandarínskej čínštine. Nejaký čas pôsobil v Pekingu a Tokiu a po návrate do Spojených štátov amerických získal na Boston University diplom z anglického jazyka. V súčasnosti žije v meste Brookline v štáte Massachusetts s manželkou a dvoma deťmi.
Golden sa preslávil hneď svojím prvým dielom – románom Gejša (Memoirs of a Geisha).
Ponúkame vám ho aj na mojE-knihy:
Gejša (2023)
Toto dielo rozpráva o živote mladého japonského dievčaťa, ktoré v mladosti vytrhli z rodnej dediny a bola jej určená úloha gejše v japonskom Kjóte. Kniha je voľne založená na životných osudoch skutočnej gejše Mineko Iwasaki.
Kjótska gejša Mineko, vo veku 42 rokov už na dôchodku, súhlasila s rozhovorom. (Zriedkavé, lebo väčšina gejš nikdy nemá možnosť na dôchodok odísť.) Autora dokonca ho vzala na prehliadku štvrte gejš v Gion v Kjóte, kde pozoroval a fotografoval každodenný rituál gejše. Všetko, čo mal Golden naštudované a spísané, bolo postavené na hlavu.
Mineko chcela svoj vlastný bar a manžel, umelec, jej to umožnil a vytrhol ju z prostredia štvrte Gion. Mala šťastie. Spojila šikovnosť so svojou krásou. Odvtedy Golden začal svoju postavu, Sajuri, vidieť inou optikou. Ich životy však nijako nesúviseli. A nebolo ľahké písať román z pohľadu ženy – ako Američan z 90. rokov píšuci o Japonke z 30. rokov 20. storočia potreboval prekonať tri kultúrne rozdiely – muž k žene, Američan k Japoncovi a súčasnosť k minulosti. A pridal sa fakt o zvláštnej subkultúre gejší…Román je písaný v tretej osobe, čo umožňovalo aj priebežné vysvetlenie faktov z japonského prostredia americkému čitateľovi.
A sú vlastne gejše prostitútky?
Odpoveď nie je jednoduchá áno alebo nie. Takzvané gejše z “horúcich prameňov”, ktoré sa často zabávajú v letoviskách, sú určite prostitútky. Ale ako hovorí Sayuri v románe, musíte sa pozrieť na to, ako dobre hrajú na šamisen a koľko vedia o čajovom obrade. Avšak aj v gejšových štvrtiach v Kjóte a Tokiu a iných veľkých mestách existuje nejaký podiel na prostitúcii. Napríklad všetky gejše-učnice prechádzajú niečím, čo nazývajú mizuage. Ide o predaj ich panenstva najvyššej ponuke. V 30. a 40. rokoch si tým dievčatá prešli až v trinástich alebo štrnástich rokoch – určite nie neskôr ako v osemnástich. Je zavádzajúce nenazývať to prostitúciou, dokonca detskou.
Nemôžeme teda povedať, že gejše nie sú prostitútky. Na druhej strane, prvotriedna gejša sa po svojej mizuage mužom v noci nedá k dispozícii. Ako gejša však zlyhá, ak nebude mať muža, ktorý vystupuje ako jej patrón a platí jej výdavky. Podporí ju v celebritnom štýle a ona sa mu na oplátku dá výlučne sexuálne k dispozícii. Je to prostitúcia? Nie v presnom zmysle ako na Západe. Prvotriedna gejša v našej kultúre je viac analogická s držanou milenkou ako s prostitútkou.
V roku 2005 bol román Gejša sfilmovaný režisérom Robom Marshallom. Hlavné role si zahrali Ziyi Zhang a Ken Watanabe.
Romantika, subkultúra, netradičný príbeh…
